Návrh múzea emócií je ideové riešenie dvoch priestorov, ktoré majú vyvolať opozitné emócie (negatívnu a pozitívnu). Výberom emócií boli úzkosť a pokoj. Úzkosť, ktorá je v súčasnom svete neprimerane prítomná a pokoj, ktorý je naopak potrebný a žiadaný.
Základnými nástrojmi, ktorými by mali byť emócie sprostredkované sú farba, svetlo a tvar. Priestor pozitívnej emócie je svetlý, s dostatočným osvetlením a oblými tvarmi, ktoré v nás vyvolávajú harmóniu a umiernenosť. Priestor negatívnej emócie je tmavý, s minimom svetla a ostrými tvarmi, ktoré sú nositeľmi napätia a stiesnenosti.
Základná hmota je koncipovaná ako jeden útvar so štvorcovou podstavou, ktorý je v strede rozdelený na dva rovnaké objemy. Uvoľnenie v strede vytvára nástup do oboch miestností múzea a zároveň môže svojou osovosťou upozorňovať na určitú dominantu lokality, či významný priehľad. Ďalším kontextom je použitie tradičného materiálu daného územia v obvodovej konštrukcii. Z udržateľného pohľadu by to mohol byť materiál lokálneho podložia (zeminy), ktorý sa po realizácii výkopu spätne použije v podobe „rammed earth“. Rovnako by bolo vhodné na výstavbu použiť recyklovaný materiál – napr. betónové panely ako pozostatky z už rozpadnutých budov. Jediný obkladový materiál by boli veľkoplošné zrkadlá umiestnené na exteriérovej strane koridora. V perspektíve by tak zrkadlili okolitý svet a tým reflektovali svoje bezprostredné okolie. Vďaka týmto aspektom je možné objekt umiestniť v takmer každej lokalite na svete, čo potvrdzujú aj vizualizácie (Grand Canyon, Arizona – v prírodnom prostredí; Lviv, Ukrajina – v mestskom prostredí).
