Spoločnosť v súčasnosti prežíva náročné obdobie plné celkovej destabilizácie a konfliktov, v ktorých je zainteresovaných oveľa viac krajín, ako to bolo vo vojnových situáciách ešte pred pádom Sovietskeho zväzu.
Popri fatálnych následkoch na chod postihnutých krajín a pokusmi o stabilizáciu situácie rámcovými opatreniami sa možno opomína dôsledkami tejto atmosféry na človeka ako jedinca. Celé rodiny hľadajú útočisko a lepšie podmienky vo vzdialených krajinách a spoločnostiach, ktoré sú často odmietavé a nie vždy pripravené ich prijímať. Najzraniteľnejším a zároveň pri správnom postupe a podmienkach najadaptateľnejším článkom tohoto spoločenského „babylonu“ sú práve deti, ktorých téma uchopenia je jedným z najkľúčovejších momentov vedúcich k upevneniu spoločnosti dnes a najmä v budúcnosti.
Cieľom diplomovej práce je pomenovanie novej typologickej formy kultúrno – adaptačných voľnočasových centier, ktoré svojou činnosťou napomáhajú zapojiť deti minoritných skupín do detskej domácej society. Neoddeliteľnou súčasťou je teda naplnenie objektov funkciami edukatívno-hracími, kedy sa deti okrem tradičného spôsobu nadobúdania vedomostí a skúseností naučia pracovať v jednej komunite a zdieľať produkty ich voľnočasových aktivít.
Kľúčové slová: komunita, adaptácia, integrácia, detské centrum, minoritná skupina
Úvod
Nestabilná situácia ovplyvňuje vývoj na Ukrajine, Sýrii, Iraku, Jemene, Bahraine a ďalších krajinách, čo upozorňuje na celkový spoločenský úpadok a flagrantne signalizuje potrebu urýchlenia procesov mierového vyjednávania. Pri práci som sa zamerala na niektoré architektonicko-urbanistické riešenia problematiky asimilácie minoritných skupín, ktoré sa ocitli v majoritnej spoločnosti. Táto téma prináša rôzne línie názorov, poukazuje na nové a nové problémy, či už existenčné, či rôznorodé prognózy kultúrno-sociálneho úpadku.
Európa predstavuje vyspelú časť sveta, ktorá disponuje okrem vysokej životnej úrovne aj bohatou históriou a rôznorodou kultúrou. Pri riešení otázky asimilácie migrantov z ostatných zemí je dôležité vyhraniť si názor na novovzniknuté kultúrno-spoločenské konflikty spojené s prepájaním rozličných vrstiev populácie a analyzovať spôsoby, ktorými podržíme charakter života v jednotlivých častiach Európy a zároveň poskytneme adekvátne podmienky pre život migrantov v tomto regióne.
Keďže táto téma predstavuje súhrn politických, sociálnych, demografických, psychologických, zdravotníckych, bezpečnostných a v neposlednom rade i urbanistických limitov, rozhodla som sa venovať práve tomu najzraniteľnejšiemu článku – dieťaťu. Deti síce netvoria našu prítomnosť, no sú nositeľom budúcnosti a preto je bezpodmienečné zaoberať sa ich výchovou a vzdelávaním. Okrem toho sú tou najtvárnejšou skupinou populácie, preto zameranie sa na ich rozvoj a fungovanie v spoločnosti je jedným z kľúčových momentov procesu stabilizácie ľudskej society.
V prvej časti práce sa budem venovať „európskym“ detským centrám, čo predstavuje umiestnenie objektov do stabilizovaných husto urbanizovaných území – centrá európskych metropol. V druhej časti práce sa budem venovať migračnej kríze na území Slovenska a hľadanie vhodných lokalít pre univerzálne detské centrá, ktoré sa z pravidla budú nachádzať v blízkosti škôl a obytných zón.
Holanďania a ich postoj k problematike architektúry mierových misíi naa Bienále architektúry 2016 (možnosti integrácie minoritných skupín)
Na 15.Bienále architektúry v Benátkach sa Holandsko ako krajina rozhodla vo svojom pavilóne skúmať a prezentovať potenciál architektúry pri otázke zlepšenia životných podmienok a kvality zastavaného územia. Veľmi kriticky skúma úlohu architektov a architektúry samotnej v misiách, ktoré hľadia na človeka a jeho život uprostred vojnových konfliktov. Tieto konflikty zasahujú ako do ekonomických, hospodárskych, politických a iných odvetví, tak aj do mestskej štruktúry a jej zmien, ktoré majú často veľmi negatívny vplyv na doterajšie fungovanie.
Nosnou témou je upozornenie na súčasné mierové misie, ktoré možno vnímať aj ako istú formu „mestského fenoménu“. Vo svojom pavilóne Holanďania deklarujú, že architektonické myslenie a dizajn by sa mali stať súčasťou plánovacieho procesu OSN, ktoré by malo vynaložiť maximálne úsilie, možnosti a zdroje na to, aby boli vytvorené nové lokality s fungujúcou infraštruktúrou, ktoré nebudú otázkou iba počas kritickej situácie, ale ostatnú pre lokálnu populáciu funkčné aj keď sa mierové misie ukončia. Kľúčovým sa javia práve kritické (hraničné) priestory, kde sa miešajú kultúry a odrážajú schopnosť fenomenálnej transformácie dnešnej spoločnosti.
Je dôležité, aby nové štruktúry boli navrhované v súlade s lokálnym spôsobom výstavby a urbanistickými zásadami, aby integrácia a napojenie nových častí do existujúceho mestského systému bolo čo najjednoduchšie a najprirodzenejšie.
Práve tento koncept sa stal kľúčovým podnetom a ideovou inšpiráciou konceptu mojej diplomovej práce.
Európske kultúrno-adaptačné centrá pre deti
Reakciou na súčasnú situáciu v Európe je vytvorenie modelu objektu, ktorý je umiestniteľný kamkoľvek v rámci urbanizovaného územia. Tento moment je zabezpečený voľným partrom, ktorý je premenlivý v závislosti od krajiny, kde je umiestnený a od jej charakteristických znakov. Po dôkladnom zvážení štatistických údajov , preferencií obyvateľov, nárokov príslušných orgánov a samotnej lokalizácie miest, krajiny umiestnenia detských centier sú Holandsko, Anglicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko a ich hlavné mestá + Poľský Gdansk.
Každá z týchto krajín ma svoju vlastnú kultúru a historické zázemie, preto objekt nesie príslušné charakterové črty v každom z regiónov. Parter je teda prispôsobený jednotlivým aktivitám, ktoré vo vysokej miere zhumanizujú architektonické prostredie a zveľadia funkciu verejného priestoru.
Aj keď riešenie migračnej krízy určite nie je riešiteľné iba na báze jedného odvetvia, aj v architektonicko-urbanistickom zámere sa môžeme pokúšať odpovedať na vyslovené otázky. Návrhom kultúrno-adaptačných centier však neriešime iba otázku detí minoritných skupín, no takisto prinášame možnosť trávenia zmysluplného voľného času aj pre domáce deti. Podporením ich tvorivosti, vytváraním v nich vzťah ku kultúre a tradíciám, naučenie ich ku práci vo väčších skupinách či umožnenie im športovať či vzdelávať sa robíme službu celej populácii. Vychovávame totiž ľudí, ktorí budú schopní fungovať v akomkoľvek kolektíve a teda budú ako budúca produktívna vrstva flexibilní a prispôsobiví.
Okrem hlavnej funkcie objektu, prinášame do území nový architektonický prvok, ktorý obohacuje verejný priestor, humanizuje prostredie a je mobilný, čo umožňuje jeho prípadnú dispozičnú a funkčnú zmenu, či dokonca premiestnenie.
K návrhu som pristupovala s veľkou pokorou a funkčnou rezervou, pretože „Jedine deti vedia, čo hľadajú.“
-Antoine de Saint-Exupéry
