Územnoplánovací podklad „Urbanistická štúdia únosnosti územia UNESCO Banská Štiavnica a okolie“ je spracovaný v zmysle § 4 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) a §3 Vyhlášky č. 55/2001 Z.z. o územnoplánovacích podkladoch a územnoplánovacej dokumentácii (ďalej len „Vyhláška“).
Bude plniť funkciu územnoplánovacieho podkladu pre účel ako:
a) podklad pre vypracovanie územnoplánovacej dokumentácie Banskobystrického kraja,
b) podklad pre overenie riešenia rozvoja územia v územnoplánovacej dokumentácii regiónu, miest a obcí alebo overenie potreby spracovania aktualizácie územnoplánovacej dokumentácie územia dotknutých obcí,
c) podklad pre riešenie špecifických územnotechnických, krajinno-ekologických, environmentálnych a urbanistických problémov v území,
d) návrh koncepcie priestorového usporiadania a funkčného využívania riešeného územia s dôrazom na rozvoj cestovného ruchu v súlade so záujmami ochrany prírody a krajiny a ochrany kultúrneho a historického dedičstva.
Lokalita Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia je vynikajúcim príkladom významného baníckeho osídlenia, ktoré sa vyvíjalo už od stredoveku a ktorého jedinečná forma vznikla symbiózou technickej krajiny a urbanizovaného prostredia, podmienenou nerastným bohatstvom a z neho vyplývajúcou prosperitou. Mesto Banská Štiavnica, najstaršie banské mesto na Slovensku, bolo založené v 13. storočí, aj keď dôkazy o baníctve siahajú až do neskorej doby bronzovej. Hoci bola významným mestom už v stredoveku, súčasný vzhľad historického jadra sa formoval v priebehu 16. storočia. Reprezentatívny stred mesta charakterizujú popri výstavných goticko-renesančných meštianskych domoch i mestská radnica a neskoro-gotický kostol sv. Kataríny. V rovnakej dobe bol vybudovaný systém opevnenia, z ktorého sú dodnes viditeľné pevnosť Starý zámok, renesančná strážna veža Nový zámok, a jediná zachovaná mestská brána – baroková Piargska brána. Štiavnická Banská a lesnícka akadémia, zriadená v roku 1762 ako prvá v Európe, je dokladom významu mesta ako centra technického vzdelávania. Rozsiahly komplex technických pamiatok, nachádzajúci sa v meste a v jeho okolí, súvisí s ťažbou a spracovaním drahých kovov. K jeho zachovaným súčastiam patria šachty, štôlne, ťažobné veže, klopačka a dômyselný vodohospodársky systém. Systém umelo vybudovaných vodných nádrží – tajchov a zberných jarkov, vytvorený v 16. storočí a rozvinutý v 18. storočí, slúžil pre potreby banského priemyslu a poskytoval pitnú vodu pre mesto. Bol najmodernejším dielom svojho druhu na svete až do 19. storočia. Výbor svetového dedičstva UNESCO rozhodol o zápise Banskej Štiavnice a technických pamiatok okolia do Zoznamu svetového dedičstva na svojom 17. zasadnutí v kolumbijskej Cartagene v dňoch 6. až 11. decembra 1993. Riešené územie je vymedzené zákonom č. 100/2002 Z.z. o ochrane a rozvoji územia Banskej Štiavnice a okolia.
Tento zákon sa vzťahuje na: – katastrálne územie mesta Banská Štiavnica a – na katastrálne územia obcí: Banská Belá, Banský Studenec, Dekýš, Ilija, Podhorie, Svätý Anton, Štiavnické Bane, Hodruša-Hámre, Voznica, Repište, Vyhne, na ktorých sa nachádzajú technické pamiatky zapísané v Zozname svetového dedičstva v zmysle zápisu Výboru pre svetové dedičstvo UNESCO z 11. decembra 1993.
